Tak asi takto sme zakaždým zvýskli od radosti, keď mama alebo stará mama avizovala prípravu palaciniek. Milujeme ich všetci. Najlepšie chutili vždy tie, ktoré boli potreté domácim jahodovým džemom alebo sladkým tvarohom s hrozienkami. Pamätáte si na to? Sladkastá a neodolateľná vôňa sa šírila z kuchyne do všetkých izieb a nikoho nenechala chladným. Ani vek nebol a nie je žiadnou prekážkou. Palacinky sú skrátka obľúbené za každých okolností. Ak sú na nich ešte kopce šľahačky, je to dezert, ktorý málokto dokáže odmietnuť. Mňam.

Túto nedeľu 2. februára sú, ako každý rok vo Francúzsku, Hromnice a tie sa jednoznačne spájajú s konzumáciou palaciniek. Ako miestny sprievodca v Paríži Vám garantujem, že v obchodoch sú už od vstupných dverí na dohľad všetky potrebné ingrediencie na výrobu palaciniek. Pre menej šikovné gazdinky sú na predaj hotové polotovary, ktoré stačí naplniť. Odkiaľ sa ale palacinky vzali? Všetko sa vraj začalo v starovekom Grécku v 6. storočí, niektoré zdroje tvrdia, že to bolo ešte oveľa skôr, presnejšie v 4. storočí. Archeológovia vypátrali, že prvé stopy po týchto dobrotách sa objavili už v dobe kamennej a zmienky sa objavili i v samotnej Biblii v Starom zákone. Rimania ich zasa pomenovali Alita Dolcia (ďalšia sladkosť), pripravovali ich z mlieka, múky, vajec a korenín. Postupne palacinky prerazili do sveta, v rôznych kútoch si ich každý pripravoval po svojom, každý národ si ich nejako vylepšil a vniesol do nich svoje vlastné tradície. Poznáme ich ako francúzske „crêpes“ , talianske „crespelle“, americké „pancakes“, v Nemecku ich volajú „pfankuchen“, v Rusku majú „bliny“. Rakúske „kaiserschmarrn“ alias cisárov trhanec sú vlastne nepodarené palacinky, do ktorých sa pridajú čerešne a hrozienka, v prípade slanej verzie ich dávajú do polievky ako malé zvitky v podobe závarky ...v niektorých krajinách sa skrúcajú do rolky, prekladajú, zapekajú, flambujú alebo aj ukladajú do tortovej formy. Kto má ako rád.

Vo Francúzsku sa prvé palacinky začali piecť v Bretónsku. Najprv sa nazývali „galettes“. Ich základom bola pohánková múka, ktorá je tmavšia a poznáme ju pod názvom „blé noir“(čierna múka) alebo „Sarrasin“. To, čo som o nej nevedela je fakt, že je bezlepková. Tieto galettes sa väčšinou robia na slaný spôsob, teda sa plnia napr. šunkou, vajíčkom, zemiakmi, špenátom, rôznymi syrmi, rybím mäsom, tým čo je skrátka po ruke.  Najtypickejšia je slaná verzia palacinky s názvom „galette complète“, ktorá je plnená šunkou, vajíčkom a nastrúhaným syrom. Tzv. biele palacinky alebo crêpes sú z bielej pšeničnej múky a pridáva sa mlieko, vajíčka, maslo a sú hlavne tenšie a jemnejšie. Kedysi sa piekli na velikánskych liatinových platniach, ktoré boli zospodu vyhrievané ohňom z dreva. Neskôr sa začali pripravovať v panvici na klasických varných doskách, ktoré má dnes každý doma – plynové, elektrické, keramické so sklom, či indukčné. Na rozdiel od našej prípravy sa vo Francúzsku robia palacinky často bez pridania oleja.

K príprave používajú panvicu na palacinky - crêpière, v Bretónsku jej hovoria „billig“. Cesto sa rozotiera drevenou paličkou, ktorá sa volá po bretónsky „rozell“, na obracanie sa používa špachtla z dreva, tzv. spanell. Cesto je tekutejšie a pri rozotieraní je potrebná určitá zručnosť. Keď sa to naučíte, je to radosť a ide to skoro samo. Ja mám doma dokonca 6 – platničku na menšie palacinky, takže tridsať palaciniek hravo zvládnem do pol hodinky. Možno ste videli aj platňu, ktorá je kombináciou s raclette a grilom. Povrch je nepriľnavý, pečenie je skôr relaxom alebo zábavou, pri ktorej môžete v pohodlí sedieť za stolom a debatovať. Urobiť z prípravy palaciniek príjemný rituál. Fête de la Chandeleur alebo po našom Hromnice sú kresťanským sviatkom presne na 40. deň po narodení Ježiša. Dni sa predlžujú, oslavujeme svetlo. Okrúhly tvar palaciniek a ich zlatá farba sú symbolmi slnečného kruhu a návratu svetla. Jedením palaciniek uctievame a vítame prichádzajúce ročné obdobie – jar. A s ňou prísľub lepších a žiarivejších dní v našom živote. Príchod svetlejšej budúcnosti.

Aby som nezabudla, k bretónskym palacinkám sa nalieva jemne alkoholový nápoj „cidre“, ktorý poznáme aj u nás. Pochádza tiež z Bretónska. Na jeho výrobu sa používajú tri hlavné druhy jabĺk: sladké a bohaté na obsah cukru k výrobe „cidre doux“ (sladký, jemný), s obsahom alkoholu 3°, potom kyslejšie jablká dodávajúce cidru sviežosť a kyslosť, s obsahom alkoholu 3 – 5°, preto sa nazýva „brut alebo demi-sec“ a napokon jablká amères (horké) s typickou charakteristikou, cidre je silnejší nad 5° a tento druh poznáme pod názvom „cidre traditionnel“. Nalieva sa do keramických misiek tzv. bolée. Ak Vám v súvislosti so cidrom napadol calvados, tak vedzte, že máte pravdu. Voda života, ako sa calvados volá po domácky, teda „eau-de-vie“ sa získava destilovaním cidru.

Prajem Vám príjemné a sladké vítanie jari. A pamätajte na jednu z mnohých pranostík k Hromniciam. „Radšej vidí bača na Hromnice vlka v košiari ako sedliaka v košeli.“ Zmeny klímy a výkyvy počasia dávajú aj našim pranostikám zabrať, nemožno sa na to spoľahnúť ako kedysi.

Viera Ďurčaťová