Múzeum, na ktoré sa imaginárne prenesieme, je tiché a pokorné. Pritom je to najnavštevovanejšie miesto v exteriéri. Navyše práve v tomto jesennom období tam ľudské nohy brázdia po kamenných chodníkoch častejšie ako inokedy počas roka. Mnohí Parížania sem chodia za kľudom a nevšednou nedeľnou prechádzkou. Tento rok mi môj plán prekazili aktuálne opatrenia, ale chodievam tam aj inokedy počas roka, tak Vám skúsim opísať ako to tam vyzerá a čo môžete očakávať od miesta, kde náhrobné kamene „šepkajú“ príbehy o svojich pochovaných, ktorých je tu od otvorenia cintorína viac ako jeden milión.

Priamo pod oblakmi

Najväčší parížsky cintorín je zároveň najväčším múzeom pod holým nebom. Každý rok sem prichádza okolo 3 a pol milióna návštevníkov. Lokalita s rozlohou 44 ha s vyše 70 000 hrobmi, ktoré sa vymykajú bežným normám. Minimálne takým, ktoré by sme očakávali na cintoríne. Iste, nájdu sa tu tiež klasické hroby, no viac prevažujú vyvýšené hrobky, povedzme malé kaplnky, kde sa dalo skryť pred dažďom alebo v tichosti pomodliť k duši mŕtveho.

Plno kamenných krížov obrastených zeleným machom, pozoruhodné menšie či väčšie sochy, niektoré dokonca  v životnej veľkosti, ďalšie majú bizarné tvary, viaceré sú poškodené alebo zub času na nich spravil svoje viditeľné stopy. Navyše mnohé hrobky vyvolávajú pocit, akoby aj po smrti chceli „vykričať“ svoju dôležitosť, veľkoleposť, či stiahnuť na seba mimoriadnu pozornosť. Najmä na osobu alebo na rodinu, ktorej hrob patrí.

S mapou alebo aplikáciou v telefóne

Kupovali ste si niekedy pred vstupom na cintorín mapu? Viem, znie to zvláštne, ale tu ju pravdepodobne budeme potrebovať. V stánku pri jedných z bočných vstupných dverí som si raz jednu kúpila aj ja. Na informačnej tabuli zisťujem ďalšie podrobnosti a neskôr využívam aplikáciu stiahnutú cez QR kód, o ktorej som sa dočítala, že by mohla dobre fungovať. A naozaj, funguje celkom rýchlo a postupujem po dláždených chodníkoch. Už po pár krokoch mi je jasné, že som na unikátnom teritóriu.

Stretávam menšie skupinky, jednotlivcov, nakoniec aj niekoľko sprievodcov s desiatkami poslucháčov. Starší pán vo vybíjanom klobúku s veľkým zanietením hovorí o istom lekárnikovi, ktorý slúžil šľachte na kráľovskom dvore  a popisuje okolnosti ako ho sem po smrti umiestnili. Podľa čierno-bieleho obrázka a ďalšej vety zachytím , že žil v 18. storočí. So záujmom robím fotografie a v duchu sa čudujem, čo všetko môže byť súčasťou pohrebného umenia. Spomenula som si na Baziliku Svätého Denisa, ktorá je doslova výkladnou skriňou tohto umenia. Ak ste o nej ešte nepočuli, je to pohrebisko takmer všetkých francúzskych kráľov.

Od farských cintorínov po hlavné v meste Paríž

Vybudovanie cintorína bolo v minulosti odpoveďou na potreby veľkého mesta, ktoré bojovalo s veľmi zlou hygienou a šírením rôznych chorôb. Každá farnosť v Paríži totiž mala svoj vlastný cintorín, bolo tomu tak do 18. storočia. V roku 1780 bol zatvorený cintorín Saints Innocents (sväté neviniatka), pretože od roku 1765 bolo zakázané pochovávať vo vnútri mesta. Pozostatky sa umiestňovali do parížskych katakomb. Začali chýbať cintoríny a vtedajší konzul Napoléon Bonaparte vyhlásil, že každý občan má právo na pohreb bez ohľadu na rasu alebo náboženstvo. Zaujímavosťou je, že ani Napoléon, hoci vydal svoje želanie a ani Père Lachaise, tu nie sú pochovaní.

Napoléon vydal dekrét, ktorým sa rozhodlo o výstavbe troch nových cintorínov na okraji mesta: Cimetière de Montmartre na severe, Cimetière de Montparnasse na juhu a Cimetière de Passy na západe. Prefekt Paríža vydal nariadenie, ktorým sa časť Mont-Louis transformovala na Cimetière de l´Est (východný cintorín), čo bol jeho oficiálny názov. Parížanom sa však zdal veľmi administratívny a začali používať názov podľa „Otca Lachaise“, teda Père Lachaise. Ceým menom François d’Aix de la Chaise, ktorý bol počas 34 rokov osobným spovedníkom francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV, bol jedným z jezuitov. A jezuitom tiež patril zámok, ktorý tu kedysi stál. Takisto dom otca Lachaisea bol zbúraný a kamene boli použité práve na výstavbu kaplnky Chapelle du Père-Lachaise. Navštíviť ju je možné len počas smútočných obradov a na Sviatok všetkých svätých. Autorom kaplnky je Étienne-Hippolyte Godde, ktorý je zároveň autorom hlavného vstupného vchodu.

Vzhľad cintorína prešiel počas niekoľkých storočí svojimi premenami. Kým predtým mal podobu anglického parku s množstvom vzácnych drevín, kde hľadal svoj oddych aj Kráľ Slnko, neskôr s pribúdajúcimi hrobkami sa stal vonkajším múzeom, kde sa nedobrovoľne miešajú rôzne stavebné slohy od gotického cez prvky haussmannského obdobia a nájdeme tu aj antické detaily. Koncepcia cintorína bola zverená do rúk Alexandra Théodore Brongniarta v roku 1803 a v máji roku 1804 bol cintorín otvorený. Ako prvé tu bolo pochované telíčko 5-ročného dievčatka, Adélaïde Paillard de Villeneuve.

Čím si získal svoju popularitu?

Cintorín však po svojom otvorení nebol u Parížanov veľmi populárny, najmä pre svoju prílišnú vzdialenosť. Do roku 1815 tu nebolo viac ako 2000 hrobov. Aby si miesto získalo obľubu, mesto rozhodlo o prenesení pozostatkov dvoch milencov Héloise a Abélarda, ktorí napriek zakázanej láske splodili dieťa. Obaja svoju dušu sľúbili Bohu, on ako kňaz, ona žila v kláštore. Neskôr boli rozdelení a celý život si písali listy. Boli pochovaní spolu, istá opátka ich však dala rozdeliť a po dvoch storočiach ich znova dali k sebe. Pietne miesto vyhľadávajú najmä milenci. Hneď na to sem boli prevezené pozostatky Poquelina alias Molièra a de la Fontainea. Parížania zrazu zatúžili mať po svojej smrti „vyberanú spoločnosť“, a preto sa začalo kupčiť s hrobovými miestami.

Večný pokoj pre známych a slávnych

Nájdeme tu miesta večného oddychu mnohých známych a slávnych osobností. Jednou z nich je napr. Frédéric Chopin, hudobný génius a virtuózny klavirista, skladateľ poľského pôvodu, ktorý bol považovaný za perfekcionistu a prirovnávaný k Mozartovi. Na sklonku života odolával zriedkavej forme tuberkulózy, zomrel vo veku 39 rokov. Podľa jeho vlastného želania mu vybrali srdce, bál sa, že ho pochovajú zaživa. Jeho srdce je uložené v Poľsku v kostole Svätého kríža vo Varšave. Hrobka býva plná kvetov, nakoľko ich veľmi miloval.

Ďalším z najviac navštevovaných hrobov je ten, ktorý patrí rodákovi z Floridy, hudobníkovi Jimovi Morissonovi, spevákovi skupiny The Doors. Rebel a sexsymbol holdujúci alkoholu a tvrdým drogám zomrel ako 27-ročný na zástavu srdca, predávkovanie drogami nebolo potvrdené. Do Paríža si prišiel oddýchnuť a písať poéziu. Patrí do Klubu 27, jeho fanúšikovia mu občas nechajú pri hrobe špaky alebo fľašky whisky. Najviac sa však lepia žuvačky na vedľajší strom.

Pre mnohé mladé ženy je veľkým magnetom hrobka novinára Victora Noira, presnejšie jeho ležiaca socha v životnej veľkosti. Bol tesne pred ženbou, sochár  v dolnej partii na mieste jeho rázporku naznačil lepšie pánske vybavenie. Noir skončil bezdôvodnou smrťou ako 21-ročný strelou zblízka. Strelcom bol impulzívny princ Pierre-Napoléon Bonaparte, ktorému niesol správu. Podľa tradície tá žena, ktorá si obkročmo sadne na bronzovú sochu, bude mať čoskoro dobrého milenca. Socha má mimoriadny úspech.

Édith Piaf je ďalšie slávne meno, ktoré si môžeme prečítať na jednom z náhrobných kameňov. Je to skôr mladší hrob, z 20. storočia. Speváčka útlej postavy, známa pod pseudonymom „vrabček“ zomrela v roku 1963 v Grasse, po pár dňoch boli jej pozostatky uložené v rodinnej hrobke po boku svojich blízkych, svojho otca, posledného manžela a dcéry, ktorá zomrela ako 2-ročná v roku 1933. Patrí medzi najnavštevovanejšie hroby. Jej fanúšikovia si často v tichosti pohmkávajú krásne melódie jej piesní. La vie en rose...

Za najimpozantnejšie sa považuje mauzóleum ruskej grófky Demidoff, rodenej Strogonoff. Jej rodina patrila vo svojej dobe medzi najbohatšie v Rusku. Manžel grófky bol mecenášom ruskej literatúry. Musíme zdvihnúť hlavu dobre do výšky, aby sme si všimli šesť podopierajúcich stĺpov, výzdobu tvorenú vlčími hlavami a hranostajmi, v suteréne sa nachádza kaplnka. O mimoriadnej hrobke bol po dobudovaní zverejnený článok v časopise Le Temps, ktorý spôsobil v Paríži menší rozruch.

Najbozkávanejšia hrobka vďaka bozku

Spomenula som len niekoľko zaujímavých hrobiek. Na záver ešte jednu najbozkávanejšiu. Patrí Oscarovi Wildovi. Anglický básnik a dramatik opustil svoju krajinu po tom, čo bol uväznený za svoj homosexuálny bozk. Po dvoch rokoch vo väzení odišiel do Paríža, kde o tri ďalšie roky zomrel. Pôvodne bol pochovaný na inom cintoríne, jeho bývalý milenec neskôr zariadil exhumáciu a následné premiestnenie. 20-tonový biely kameň stvárňujúci okrídlenú sfingu je dnes opatrený ochranným plexisklom do výšky dvoch metrov.

Podľa legendy v roku 1961 boli dvaja Angličania natoľko šokovaní mužným údom anjela, že ho vraj kúskami kameňov vykastrovali...alebo možno dáždnikmi. Toľko legenda, ktorá ihneď poslúžila ako námet vtedajšej tlači na novinársku senzáciu.

Okolo roku 1990 sa vraj spustila iná nezvyčajná tradícia. Množstvo turistov sa zastavuje, páni aj dámy si dajú na pery rúž a bozkávajú plexisklo. Prečo a ako vznikol rituál bozkávania kameňa nikto nevie, ale neobyčajná pocta má pravdepodobne spojitosť s bozkom, kvôli ktorému Oscar Wilde  pobudol vo väzení. Ochranné plexisklo, ktoré sa nachádza na hrobke, je tam už kvôli spomínaným bozkom. Neustále znečisťovanie kameňa rúžmi prispievalo k degradácii, preto sa rozhodlo o ochrane kameňa týmto spôsobom.

Pomníky smutných spomienok

V areáli cintorína sa návštevníci často zastavujú aj pri pomníkoch venovaných obetiam vojny. Osobne ma najviac zaujal pomník venovaný obetiam v Auschwitze. Kostnaté siluety sú dostatočnou výpoveďou hrôzy, ktorá sa diala v minulosti. Ešte silnejšie snáď pôsobí zhmotnená spomienka v podobe pamätníka Buchenwald – Dora, pretože samotný autor diela bol jedným z deportovaných do koncentračného tábora.

Podobných obrazov tu môžete nájsť niekoľko a ak chcete, aby Vám dlho neprechádzal mráz po chrbte, sústreďte sa radšej na ticho, ktoré tu navôkol panuje. Zlatožlté listy na stromoch, pestrofarebné kvety na hroboch, plamienky horiacich sviečok - to všetko znásobuje špeciálnu atmosféru  najväčšieho múzea pohrebníctva priamo pod oblakmi. Súčasťou teritória je aj budova krematória, kde sa nachádza okolo 26 500 schránok s popolom v troch úrovniach.

Viera Ďurčaťová