Argonaute S636, jedna zo štyroch ponoriek typu Aréthuse určených na sledovanie, získavanie informácií a špeciálne operácie, bola postavená v roku 1958 v lodeniciach v Cherbourgu. Jej 24 ročná kariéra sa začala odvíjať v Alžírsku a potom do roku 1982 slúžila francúzskemu vojenskému námorníctvu. Vďaka jej diskrétnosti a ľahkému ovládaniu ju bolo ťažké detekovať, nikdy sa nedostala do konfliktu. Ako jediná spomedzi štvorice ponoriek sa nepotopila. Dostala tak jedinečnú šancu na svoj druhý suchozemský život v La Cité des sciences et de l´industrie   (  Múzeum vedy a priemyslu ) v parku La Vilette v Paríži. Rozľahlý areál parku La Vilette v severovýchodnej časti Paríža víta svojich zvedavých  návštevníkov a ponúka počas celého roka množstvo príležitostí na trávenie voľného času pre deti, mládež aj dospelých. V blízkosti kanála Ourcq už z diaľky vidno lesknúci sa  kovový plášť obrovskej oceľovej gule - kina La Géode. V jeho tesnom susedstve sa od roku 1989 nachádza  ponorka, ktorú sem premiestnili z mesta Toulon od pobrežia Stredozemného mora a  položili za pomoci dvoch žeriavov na svoje aktuálne miesto. Predtým sa plavila rýchlosťou 16 námorníckych uzlov, teraz stojí na dvoch betónových podstavcoch. Od januára 1991 ju sprístupnili ako múzeum a odvtedy sa ňou ročne prejde okolo 3 miliónov návštevníkov.

V minulosti sa táto čierna, 50 metrov dlhá kráska ponárala do hĺbky 200 metrov pod hladinou mora. Keď som sa dozvedela, že vážila "iba" 450 ton, spomenula som si na Archimedov zákon. V ponorkách sú totiž zabudované vodné nádrže, ktoré sa pri ponáraní  napĺňajú vodou a ovláda ich zložitý systém potrubí, ventilov, rozvádzačov a čerpadiel. Najväčšie a najmodernejšie ponorky, aké boli kedy vyrobené, patria do triedy Typhoon a majú dnes výtlak ohromujúcich 48 tisíc ton. Do ich útrob sa vojde okolo 150 ľudí posádky. Do ponorky Argonaute S636  sa vošlo rovných 40 námorníkov vrátane ich veliteľov. Na svojej púti  pod vodnou hladinou strávila 32 700 hodín a desaťkrát oboplávala našu Zem.

Predpokladala som, že jednu ponorku prejdem v priebehu pár minút, veď čo je to 50 metrov?  Nakoniec som tam pobudla asi 45 minút. Pri vstupe som okrem informačného letáka dostala aj zvukového sprievodcu. Po niekoľkých vetách som podľa pokynov poslušne krútila hlavou raz vľavo, raz vpravo, potom dokonca aj hore a s nadšením som pozorovala všetky prístroje a zariadenia. Boli všade. Pokračovala som v prehliadke a očami sledovala rôzne hodiny, kolieska, ručičky a páky, ktoré nemali konca kraja. Audio sprievodca vymenovával zariadenia, ktorých názvy som vzápätí zabudla, pretože ich vystriedali ďalšie a ešte ďalšie a zaujímavejšie. V zadnej časti trupu bolo upevnených niekoľko akustických torpéd. Okrem vnímania technických parametrov som si skúšala predstaviť ako by som vedela vydržať v uzavretom priestore nielen niekoľko hodín, ale niekoľko týždňov, čo bol bežne strávený čas námorníkov na palube.

Nepohodlný život posádky so striktnými limitmi mi pripomínal sardinky v konzerve. Okrem toho, že jednotlivé lôžka boli vtesnané v niekoľkých poschodiach nad sebou, po stenách sa vinuli celé zväzky dlhočizných káblov a všade vyčnievali kľučky alebo ovládacie páky a kormidelné zariadenia. Napadlo mi, že zrejme všetci museli byť skôr štíhli. Ak sa potrebovali niekam presunúť a nikde sa pritom nezaseknúť, bolo potrebné pretiahnuť sa ako had a vzájomne sa jeden druhému vyhýbať. Niekde uprostred tela ponorky sa nachádzala mikrokuchyňa s rozlohou 3 štvorcových metrov. Vskutku minimalistická časť, že aj jeden človek mal čo robiť, aby sa tu pohol a nie ešte robil kuchársky výkon. K dispozícii bolo jediné WC. Voda sa mohla používať len na pitie alebo varenie a sprchový kúpeľ bol len snom v hlavách námorníkov. Na tri osoby pripadali dve prikrývky, takže keď sa striedali v odpočinku, doslova si ich podávali z rúk do rúk. Vždy práve niekto spal a niekto bdel nad obsluhou prístrojov, dodržiaval sa režim striedania.

 Po prehliadke vnútorného vybavenia sa pokračovalo menšou výstavou, ktorá vypovedala o histórii vývoja ponoriek a potápačskej techniky.   Potešilo ma, keď som zbadala, že v historických dokumentoch boli spomínané mnohé osobnosti. Jednou z nich bol aj Jules Verne - francúzsky spisovateľ a cestovateľ, ktorý vo svojich dobrodružných románoch popísal toľko nadčasových vynálezov. Jeho nekonečná fantázia a nekonvenčné nápady výrazne ovplyvňovali vedeckotechnický pokrok v 19. storočí.  

V rámci výstavy bola aj možnosť otestovať si svoj sluch pri určovaní dieselových, elektrických, ale aj nukleárnych lodných motorov a iných zvukov, ktoré trénovaní námorníci dokonale rozoznávajú. Členom posádky sa môže stať každý dobrovoľník. Najprv musí absolvovať trojmesačný tréning na tvrdé podmienky  a po roku skúseností obdrží certifikát námorníka ponorky. Počas svojej  kariéry, ktorá môže trvať od 18. do 45. roku veku, má skúsený námorník možnosť pokračovať v ďalšom vzdelávaní a získať vysokoškolský diplom.

Môj dobrodružný výskum Argonautu S636 ma definitívne presvedčil, že na palube sa nedá stratiť. Ponorka s celou posádkou sa však stratiť môže. V hlbinách mora alebo oceánu. Niekedy navždy.

​Viera Ďurčaťová